cesta po svete

 Kemp, kde sa dá prespať

A tak po dlhšej úvahe, sme si zvolili trasu ktorou pôjdeme- mala to byť červená trasa na mape, avšak vtedy sme ešte nevedeli že červená trasa na mape je oficiálne trasa oranžová a naopak, takže sme sa nevedomky vybrali po najťažšej a najnáročnej trase plnej skalnatých previsov, popolu z nedávneho výbuchu sopky ALE tých najkrajších výhľadov, aké som kedy videla.
Sladké depo po ceste :)

A aj vďaka niekomu nie veľmi zručnému v značení máp sme mohli vidieť túto nádhernú polárnu líšku (v strede obrázku).

Túra mala trvať 3 hodiny- bolo mi to dosť podozrivé keďže obtiažnosť mala byť stredná a ja som ledva nohu zdvihla tak vysoko aby som sa vyštverala po tej cestičke, ale vravíme si že Islanďania sú ľudia zvyknutí na horšie podmienky tak toto je asi "light" pre nich.

Trollakirkja (Kostol trolov) . A až teraz to bolo zvláštne keďže toto sa už na mape ani nenachádzalo- až o pár hodín neskôr sme si všimli, že síce to na mape bolo ale absolútne mimo našej červenej trasy, ktorou sme mali ísť, teda my sme šli po červenej, veď uznajte sami na ďalšej fotke), ale osoba, ktorá sa rozhodla živiť značením máp sa v škôlke asi učila farbičky inak :) .




 No napriek tomu, že sme zdolali najťažšiu výpravu aká sa tu nachádza za asi polovičný čas- keďže sme sa chceli stihnúť vrátiť do odchodu terénneho autobusu (čo sa nám samozrejme nepodarilo), to bolo skutočne neuveriteľne krásne a čaruplné sledovať niečo také, byť niekde, kde to nie je absolútne obývané - a následne si uvedomiť, že tam nikde nie je zavedené ani jedno jediné svetlo :D a tak zahájiť radšej cestu naspäť, keďže po výstupe na najvyšší kopec územia sme zistili, že trasovanie skončilo a ocitli sme sa v pustatine, v ktorej už anilen to značenie nebolo.





Autobus odchádzal o 18:00 a my sme o 17:20 zistili konečne kde na mape sme- a poviem Vám úprimne bolo to na druhej strane celého údolia než bol kemp odkiaľ odchádzal autobus, tak sme obvolali autobusára, že neprídeme, že sme akosi mierne inde ako by sme mali byť a kráčali sme po už konečne nejakej vyznačenej ceste opäť. Po pár hodinách s nohami, ktoré sa už ledva vopchali do topánok ale dokonalom pocite sme prišli do kempu, kde sme sa spýtal na nejaké ubytko- ako inak, žiadne nebolo lebo bolo všetko plné, no po myšlienkach, že to ešte prekráčame dve hodiny do ďalšieho kempu sme stretli jednu slečnu, ktorá nám poradila, že by mohol prísť ešte jeden autobus o dve hodinky- ponúkla nám, že nám otvorí obchod, aby sme si mohli niečo kúpiť a išli sme si sadnúť do kempu k horúcej kávičke a čokoláde.

A toto bol jeden z najkrajších výletov a spomienok, ktoré sme tu zatiaľ zažili.