cesta po svete

Vtedy som bola ešte vo Francúzsku, rozmýšľala, že čo bude v lete, keď nám prišiel pozitívny mail z Islandu.

Ideme na Island, a tak prečo nie?!

Cestou na letisko, samozrejme, že Slovák hľadá tú "najjednoduchšiu a najbezpečnejšiu cestu" do Katowíc sme sa zastavili na jednej pumpe už v Poľsku. "Dobrý deň, hľadáme toalety" a odpoveď znela "našťanô?".Aj keď netuším korektné písanie poľštiny, význam chápeme. Tak sme našli našťanô a šli sme ďalej.

Niežeby sme mali na letenkách napísanú batožinu, kdeže. Na prvej letenke do Nemecka nebola žiadna z Nemecka sme mali aspoň príručnú. So zovretými zadkami sme prišli do checkinu a snažili sa vyhodiť ten obrovský kufor na váhu nevediac či nás s ním nepošle rovno do hája, ale podarilo sa. Máme kufre! ktoré idú až do Reykjavíku, pekná predstava že?

Zabuda som spomenúť že sme deň predtým do ruksaka balili všetko už aj kolenom a keby ho neobalíme priesvitnou foliou bolo by dosť možné, že by explodoval.

Keď už sme čakali na nástup do lietadla prišlo malé lietadielko. Je pravda že na letenke bolo napísané maé lietadlo, ale nebola by som si myslela, že príde lietadielko. Samozrejme majú Poliaci veľmi dobre vymyslený check in letenky, tak nás rozhodilo do úplne opačnej časti lietadla. Chvalabohu bolo len dvojmiestne a pán bol ochotný sa presadiť. Taký zlatý Nemec. Ja som mala sedadlo 8C a tak sme sa mu snažili vysvetliť acht C. A on: dé? Ja: cé On: bé? ... Precvičili sme si abecedu a posadili sa na novo nájdené miesta. Boli sme úplne na konci lietadla, pri nás už bola len letuška a motor. Bolo to fajn keď človek nepočuje ani toho druhého pri ňom lebo motor hučí tak, že sa vlastne dve hodiny modlíte aby sme došli do Nemecka. Ale nepreháňajme zas. Bolo to fajn, dali nám sendvič so syrom a vodu a starú čokoládovú tyčinku. Ale život začína tam, kde sa nám končí komfortná zóna.

Keď sme vystúpili v Dusseldorfe, šťastné, že stojíme na zemi, došlo nám že je 14 hodín a ďalší let nám šiel o 21:25. A tak čo, nejak sa zabavíme. Šli sme sa najesť (jasné slovač, čo iné by sme robili?! ) a pozorovali sme ľudí, ani nevieme ako to prešlo a blížil sa ďalší let. Naši sme si občianske a letenky (nieže by to niekto kontroloval) a dostali sme sa do čakacieho priestoru. Ešte predtým mi sbskár na kontrole skoro vynadal že načo vyberám všetku elektroniku, že to on konntrolovať aj tak nebude a všetci šťastní a spokojní s dobre vykonanou prácou sme sa rozišli vlastným smerom.

V čakacej hale sme si ešte chvílu posedeli snažiac sa opakovať slovo pivo zistiť či s nami neletí nejaký čech alebo slovák, no snaha bola márna. Znova sme prešli kontrolou, samozrejme že občianske nekontrolovali nikde, čiže ja Nikola, by som kľudne mohla byť chlpatý zarastený muž s tunelom v nose.

Toto lietadlo bolo už väčšie, pred nami sedelo dieťa ktoré sa síce nezastavio v pohybe a rozprávaní, ale aspoň nevrešťalo na celé lietadlo.

Počítali sme pár strán z kníh, priniesi nám nejaký spotený sendvič s mrkvou, ale dali nám kávu a džúsik. Vedľa nás sedel pán, ktorý pil paradajkovú šťavu s cukrom, niežeby to smrdelo, to vôbec nie. Ale snáď mu aspoň chutila. :)

Keď už sme začínali klesať, fakt že vonku totálne lialo nebol veľmmi príjemný, ale čo iné by sa dalo čakať. Vystúpili sme v Reykjavíku, len ako sme vystrčili nos z lietadla sme zmokli do gatiek. A horsa hľadať si batožinu. Po 5 minútach sme prišli na miesto batožiny a čuduj sa svete bola tam aj naša, síce celá mokrá, a veci sme sušii ešte dva dni, ale to nie je problém.

Išli sme kúpiť na letisku cigarety, konkrétne dva kartóny Marlboro pre našu domácu, ktorá nás o to žiadala, zamenili pár peňazí do islandských korún a šli sme na bus. Spýtali sme sa jedného šoféra, ktorý nás zaviedol až ku okienku, kde si môžme kúpiť lístky a šli sme priamo do centra reykjaviku. Vystúpili sme o nejakej jednej ráno, čo vlastne nebol problém, keďže tu je cez leto 24 hodín vidno a snažili sa nájsť naše bývanie- izba s balkónom s výhľadom. OMYL :D.

Prišli sme k jednému domu, zelený maličký domček obitý plechom obkolesený obrovskými domiskami. O áno toto je ten dom, ktorý hľadáme. Na dverách nás čakalo privítanie, že nemáme zvoniť a izba je na druhom poschodí. Vošli sme do jednej tam spali v posteli šedivé vlasy, v druhej spal niekto iný a tá tretia izba bola naša. Izbou by som to ale nenazvala. Kutica je výstižnejšie slovo (kutica - google translate- angličtina- predpeklie)

Po stenách je nalepená plastelína, výška miestnosti je menej než dva metre, cez izbu je natiahnutý špagát, okno sa nedá poriadne zavrieť, o okno je len tak opreté zrkadlo, dvere zo skrine netušia že patria na skrinu, lebo tam vôbec nepasujú, lammpa na strope drží len vďaka izolepe, ale čo, hlavne že sme zdraví a máme posteľ.

Pokračovanie nabudúce